O písaní.

Osobné stretnutie s Ondřejom Neffom, publicistom, spisovateľom a intelektuálom bolo vždy zárukou zaujímavých postrehov a priamych, otvorených vyjadrení. Ani tentoraz tomu nebolo inak.

V poslednom období sa často rozpráva o scifi literatúre, ktorá expanduje do hlavného literárneho prúdu. Myslíte si, že je to pre pre tento mainstream prínos?
To je veľmi zaujímavá otázka, na ktorú ale podľa mňa neexistuje všeobecne platná odpoveď. Myslím si, že rôzne kultúry budú rôzne nakladať s literatúrou science fiction. Vhodný príklad možno vidieť v príbuznej oblasti a to v oblasti komixu. Komix je totiž v Čechách a zrejme aj na Slovensku absolútne zaznávaný a to nielen vo všeobecnosti, nie je totiž akceptovaný ani ľuďmi z oblasti scifi a podobných subkultúr. V iných vyspelých krajinách je pritom vidieť pravý opak. Napríklad vo Francúzsku a Belgicku je komix považovaný za úplne plnohodnotnú súčasť národnej kultúry. Hlavne v Belgicku. Tam je dokonca jedným z jej základných pilierov. Belgičania majú múzeum komixu, maľujú komixy na domy a ak by to nevyzeralo divne, tak by mali hádam aj ministerstvo komixu. Čo sa týka literatúry ako takej, treba si dať otázku, čo je to vlastne ten mainstream, čo to je vlastne tá literatúra hlavného prúdu. Možno sa na to dívam príliš cynicky alebo technologicky, ale pretože v literárnom prostredí žijem už päťdesiat rokov, hovorím s plnou zodpovednosťou, že to, čo je v danej chvíli hlavný prúd, tak to je dvadsať, maximálne tridsať autorov, ktorí sa navzájom poznajú, navzájom sa chvália, navzájom sa podporujú a vytvárajú to základné pradivo, ktorému sa potom hovorí mainstream. Oni si píšu navzájom kritiky, oni rozhodujú o tom, čo vyjde alebo nevyjde, vyučujú literatúru na vysokých školách a vtĺkajú študentom do hláv čo je a čo nie je kvalitné. České a slovenské špecifikujem pritom ešte je, že v dvadsiatom storočí sa u nás každých dvadsať rokov vystrieda celá naša elita, celá spoločenská štruktúra, ako politická, tak kultúrna a čiastočne aj ekonomická. Znamená to, že tá stávajúca je celkom vyhubená alebo aspoň značne zasiahnutá. Zatiaľ je to tak, že scifi literatúra nikdy nezapadla do týchto spoločenských štruktúr, nikdy nimi nebola akceptovaná. Viedol som nespočítateľne veľa debát na túto tému s mnohými oponentami. Tvrdili, že fantastická literatúra je nezmysel a hlúposť, na čo som sa ich opýtal, či existujú v dvadsiatom storočí svetovo významnejšie diela ako je Válka s mloky, Bíla nemoc alebo Krakatit - to sú pritom všetko čisté príklady scifi. Odvetili, že to nie je scifi, že to je literatúra. Ďalší príklad je Metamorfóza od Franza Kafky, to je tiež čistá scifi, tam nie je o čom diskutovať - prebudil sa a bol šváb - to je absolútne čistá scifi. Zatiaľ je to teda tak ako to je, zrejme to nezapadá do mocenských štruktúr súčasnej kultúry. Ja sám nosím na klope fiktívnu hviezdu scifi autora, ale neprekáža mi to, je mi to jedno.

Ale viete, že ste v slovníku českých spisovateľov z roku 1999? No áno, som. Ja som sa tam ale nenapísal.

Pán Harry Harrison označil militarizmus vo vedeckej fantastike za pornografiu scifi. Aký názor na to máte vy?
Nepoznám tento jeho výrok, je ale vtipný, páči sa mi. Ja o pornografii premýšľam ako o psychotechnickom jave. Jednoducho na človeka funguje, dokáže ho viac či menej vzrušiť. Popisy nejakého násilia a potláčanie individuality, ktoré je vždy pravidlom ak ste súčasťou nejakého vojenského stroja, tiež vyvoláva podobné psychické stavy. Nie je to samozrejme úplne porovnateľné, ale podobnosť tu je. Vtipný postreh a niečo na ňom určite je.

Máte zásadne iné pocity, keď píšete scifi román, politickú publicistiku alebo napríklad príbehy o svojom psovi?
V zásade ani nie. Ja som autor, ktorý nie je schopný nejakého hlbokého psychologického vžitia. Proste nie som. Som čisto špekulatívny typ. Nie som žiadny psychopotápač, pretože tomu sa nedá naučiť, taký sa človek musí narodiť. Nikdy som napríklad nedokázal "napísať ženu". Teda, mám samozrejme ženské postavy, ale nedokážem sa vcítiť do jej role, cítiť sa ako žena. Napríklad keď Tolstoj popisuje život niektorej svojej hrdinky, tak nedokážete pochopiť, ako taký fúzatý chlap... proste to nedokážete pochopiť. Preto nie je náhoda, že množstvo spisovateľov scifi pochádza z radov žurnalistov. Karel Čapek bol tiež pôvodne novinár, je to zrejme dané práve tou špekulatívnou zložkou. Preto, ak sa vrátim k otázke, keď píšem, tak necítim nejaký rozdiel medzi scifi textom a nejakým iným. Musím si proste všimnúť niečo, čo za všimnutie stojí, musím si o tom niečo pomyslieť a vyvodiť z toho nejakú pointu. Je to vlastne také duchovné cvičenie.

Keď píšete knihu, máte vymyslený kompletný príbeh od začiatku až po koniec, alebo máte len štartovací bod a dej sa vám rodí až postupne pri písaní?
Nie, toto ja práve neviem. Existujú podrobné návody ako sa má napísať román, ako si má človek urobiť osnovu a diagram vzťahov medzi postavami, toto ja ale absolútne neovládam. Píšem zrejme vôbec tým najhorším spôsobom z hľadiska efektivity. Píšem a zahadzujem a prepisujem a stále dookola. Viem, že existujú autori, výborní autori, ktorí sú schopní tej syntézy príbehu dopredu, napíšu to a skutočne im to funguje, ja to ale neviem. Dokonca väčšinou nemám ani predstavu konca príbehu. Vhodný príklad je môj román Tma. Dopísal som ho len vďaka sebadisciplíne a vďaka istej profesionálnej zbehlosti z toho nevznikla úplná hovadina. Koniec to teda má, pretože nejaký koniec to mať musí.

Presne tak, rovnako ako tento minirozhovor. Koniec. pro Fantáziu, léto 2003 s